Od prvej písomnej zmienky v 10. stor. o prítomnosti Židov na Morave ušla táto komunita strastiplnú cestu zákazov, nariadení, pogromov… Až Jozef II. svojim patentom (1781) začal proces zrovnoprávnenia Židov, revolučný rok 1848 priniesol právo sa sťahovať a roku 1860 vlastniť nehnuteľný majetok. Roku 1867 získali Židia práva všetkých občanov a mnohí sa presadili ako úspešní obchodníci a priemyselníci.

Nebolo tomu inak ani v prípade spoločnosti Rudolf Jelínek, ktorej 400 rokov dlhá tradícia výroby destilátov na Valašsku zastáva dokladom. Hlavnými protagonistami v hre o paliarenstvo na Vizovicku sa stali židovskí podnikatelia Zikmund Jelínek a Karel Singer. Zikmund Jelínek si v roku 1891 prenajal pozemok za Chrastěšovskou ulicou, kde postavil liehovar a skladisko. Mal ale veľkého konkurenta v „Prvej vizovickej pálenici Karla Singra“ v Štěpskej ulici. Po nadúrode ovocia v roku 1894 vznikla ďalšia pálenica − Roľnícky akciový závod ovocinársky vo Vizoviciach (RAZOV). V roku 1921 odišiel Zikmund na odpočinok a riadenie podniku odovzdal synom Rudolfovi (20. 6. 1892 − po 29. 9. 1944) a Vladimírovi (5. 7. 1897 − 10. 6. 1942). Tí v roku 1921 kúpili nie príliš prosperujúci RAZOV, preniesli sem časť svojej výroby a rozšírili vývoz do zahraničia. V roku 1926 sa však rozišli. Rudolf si ponechal závod na Razove pod novou značkou Rudolf Jelínek a Vladimír pokračoval pod značkou „Zikmunda Jelínka synovia“. Rudolf začal na Razove výrobu kóšer destilátov (1934) a vďaka tomu dosiahol on aj Vizovice svetové známosti. Vladimír expandoval v roku 1938. Napriek tomu najväčšou firmou v 30 rokoch bola Prvá vizovická pálenica Karla Singra, vedená Bedřichom a Arnoštom. Druhá svetová vojna priviedla firmy aj rodiny Jelínkovcov a Singerovcov ku skaze. Bedřich Singer stačil vycestovať tesne pred okupáciou do USA, rovnako ako Rudolf Jelínek, ale ten sa v októbri roku 1939 vrátil. V roku 1940 bola na oba podniky uvalená nútená správa. Firmu Singer v roku 1941 kúpili sudetskí Nemci Pfeifferovi a toho istého roku získal pálenicu Jelínkovcov nacista Ernst Ga-briel. O firmu „Zikmunda Jelínka synovia“ bol záujem menší, preto po dobu vojny zostala pod nútenou správou. Podniky v rukách novopečených majiteľov neboli schopné nadviazať na svoju niekdajšiu tradíciu a dospievali k zániku. Jelínkovcov a Singerovcov čakal podobný osud. Karel Singer a jeho manželka Štěpánka zomreli vo vyhladzovacom tábore v Osvienčime, syn Arnošt zomrel pred vojnou, František s manželkou Valériou zahynuli vo vyhladzovacom tábore pri Lodži, prežil syn Bedřich, ale jeho žena Lota zahynula v Osvienčime. Rovnaký osud stretol rodinu Jelínkovcov. Rudolf, jeho žena Irena a syn Jiří boli transportom Cn (1 000 osôb), 23. 1. 1943 z Uherského Brodu prevezení do Terezína pod číslami 122, 123 a 124. Po dvadsiatich mesiacoch strávených v terezínskom gete bol Rudolf transportom El (1 500 osôb), pod číslom 1301 deportovaný 29. 9. 1944 do vyhladzovacieho tábora Osvienčim, ​​kde bol zavraždený. Manželka Irena odišla transportom En (1 500 osôb), do Osvienčimu 4. 10. 1944, ako číslo 1474, kde tiež zahynula. Syn Jiří (16. 12. 1927 − 25. 9. 1990), bol z Terezína deportovaný transportom Ek (2 499 osôb), 28. 9. 1944 do Osvienčimu, a to pod číslom 2 099, kde sa ako jediný z rodiny dožil oslobodenia. Syn Zdeněk
(18. 11. 1921 − 14. 5. 1946), tajne opustil Zádveřice 28. 3. 1942, ukrýval sa pod menom Josef Zahrádka v Prahe, kde sa zapojil do odbojovej činnosti. Na Moravu sa vrátil v apríli 1945 a 1. mája sa zapojil do povstania v Přerove. Do Vizovic sa vrátil 12. 5. 1945. Vladimír Jelínek zahynul v koncentračnom tábore Flossenbürg, jeho manželka Ida (8. 3. 1900 − 1943), dcéra Anna (1. 8. 1930 − 1943) a syn Tomáš (30. 1. 1934 − 1943), boli zavraždení v Osvienčime, rovnako ako ostatní členovia rodiny vrátane malých detí. Rudolfova sestra Marie (2. 6. 1888 − 17. 3. 1942), zomrela v tábore Izbica (Poľsko) a Karla, vydatá Lustigová (31. 3. 1887 − po 15. 8. 1944), vo vyhladzovacom tábore, rovnako ako jej manžel. Vojnu prežil iba syn Karel Egon (31. 1. 1913 − asi 2003) a dcéra Helena (14. 2. 1909 − 19. 12. 2002), ktorá si po smrti prvého manžela Vojtěcha Nábělka v 30 rokoch vzala Romana Lenarda, ktorý zahynul v apríli roku 1945 v tábore Bergen-Belsen. Helena prečkala vojnu v Paríži, kde sa narodil aj ich syn André (21. 2. 1940). „Moje rozprávanie je o jednu generáciu ďalej, pretože ja som sa narodil v roku 1940 a žil do roku 1945 vo Francúzsku,“ spomína André Lenard. „Otecko zomrel v Bergen-Belsene a s mamičkou som prišiel do Prahy v októbri roku 1945, po päťdňovej ceste, ja s ťažkým zápalom pľúc. Keď som sa uzdravil, odišli sme do Vizovic, kde syn Rudolfa Jelínka Jiří, menší zavalitejší búrlivák, mal prevziať podnik bez akýchkoľvek skúseností. Zdeněk Jelínek, ktorý firmu po vojne viedol, zomrel už v roku 1946. Potom prišiel rok 1948, kedy sme sa museli z firmy vysťahovať a Jiří s manželkou Jarmilou začiatkom roka 1949 emigrovali do Izraela. Rudolf Jelínek bol pre mňa Razov, velikánske sudy, mne sa aspoň zdali velikánske, pretože som bol malý chlapec. A tie sudy na dvore voňali kvasom, marhuľami a slivkami. Rudolf Jelínek, teda podľa toho, čo sa tradovalo, bol temperamentný muž, ktorý dokonca dvakrát prehral rodinnú pálenicu v kartách, a preto sa s Vladimírom rozišli. Jiří mal určite charakter Rudolfa v mnohých ohľadoch. „Povojnová obnova vizovických páleníc bola zložitá, pretože čo neukradli Nemci, o to sa „postarala“ Červená armáda. Napriek tomu počas roka 1945 začal Zdeněk Jelínek výrobu so štátnou dotáciou, pretože firma sa tešila priazni štátu ako významný exportér aj zdroj devíz. Zdeněk sa staral aj o osirelý podnik strýka Vladimíra, ale na jar roku 1946 umiera na tuberkulózu. Jiří Jelínek ešte nebol plnoletý, tak čo ďalej? Blížil sa ale február 1948, komunistický prevrat a uvalenie ďalšej nútenej správy na vizovickú pálenicu. Jiří Jelínek sa s manželkou Jarmilou a dcérkou Irenou vysťahoval v roku 1949 do Izraela, hneď potom, čo privolil štátu registrovať si značku Rudolf Jelínek. Vizovické pálenice boli začlenené do národného podniku Moravské liehovary a octárne Brno a prešli dlhú púť na ceste k slobode. Dnes akciová spoločnosť RUDOLF JELÍNEK, historicky založená v roku 1894, pokračuje v tradícii výroby destilátov, siahajúce vo Vizoviciach až do roku 1662.

Pre Pamätník Terezín Luděk Sládek, foto © autor; RUDOLF JELÍNEK, a. s., kniha Království slivovice, Osudy palírníků a palíren ve Vizovicích, Marcel Sladkowski

www.facebook.com/TerezinMemorial
www.pamatnik-terezin.cz