Ďalším príbehom z Terezína je spomienka na skvelého herca a predovšetkým človeka Zdenka Ornesta. Narodil sa v Kutnej Hore 10. januára 1929, ako tretí syn židovských manželov Berty a Eduarda Ohrensteinových, ktorí tu vlastnili na Kollárovej triede č. 157 malý obchod s metrovým a galantérnym tovarom.

Eduard Ohrenstein (5. 10. 1881 – 30. 11. 1936) zomrel ešte pred vojnou na leukémiu v smíchovskom sanatóriu Sanopz. Pochovaný bol na malešovskom židovskom cintoríne. Po jeho smrti viedla obchod sama Berta Orensteinová, rod. Rosenzweigová (29. 11. 1890 – 6. 10. 1970), a to do júna 1942, keď jej bol Nemcami zabavený. V roku 1941 sa druhýkrát vydala za vdovca Rudolfa Pollaka, židovského súkromníka z Prahy, ktorý ale zahynul počas vojny v koncentračnom tábore. Berta bola deportovaná do Terezína v roku 1942, kde sa dožila konca vojny vďaka pracovnému zaradeniu do produkcie Glimmer (lúpanie sľudy). Zomrela v úctyhodných 80 rokoch, v dome, kde rovnako žil Zdeněk s rodinou.
Dcéra Zdenka Ornesta Ivana Šebková (1. 6. 1963) spomína, že otec o svojom detstve skôr nerozprával. Domnieva sa ale, že bolo veľa ovplyvnené jeho o mnoho rokov staršími bratmi. „Rozprával nám, ako sa ho asi trojročného bratia opýtali: Zdeněčku, a čo ty, si materialista, alebo idealista? A on im odpovedal: Ja som Zdeněček. Otec najskôr prežil v Kutnej Hore pekné detstvo. Ak niekedy prišla reč na to horšie, vybavujem si príbeh, kedy už za okupácie išiel sám do kina, ale premietanie stále nie a nie začať. Náhle sa ozval hlas premietača: Nebude sa premietať, kým tu bude ten Žid! V ten okamih začalo kino skandovať – Židia von! Otec musel odísť, a hoci o tom nechcel veľmi hovoriť, skôr príhodu zľahčoval, myslím, že ju vnímal ako veľkú krivdu.“
Zdenkov najstarší brat Oto (6. 7. 1913 – 4. 8. 2002), neskôr divadelný dramaturg, režisér, herec, prekladateľ a riaditeľ Mestských divadiel pražských, emigroval v roku 1939 do Anglicka, kde pracoval v zahraničnom odboji. Do republiky sa vrátil až v roku 1945. Druhý Zdenkov brat Jiří (30. 8. 1919 – 1. 9. 1941), nádejný český básnik píšuci pod pseudonymom Orten, vyštudoval v Prahe jazykovú školu a pracoval ako archivár. Svedectvom o jeho živote sú tri knihy denníkov (Modrá, Žíhaná, Červená), do ktorých zaznamenal svoje postrehy a básne z rokov 1938–1941. Ďalšie už ale nevydal. 30. augusta 1941 bol zachytený prechádzajúcou nemeckou sanitkou a následkom zranení podľahol. Bol to práve Jiří Orten, ktorý sa po smrti otca a po bratovom odchode do Anglicka staral o matku a Zdenka. Toho potom ale musel cez Vianoce 1940 odviezť do židovského sirotinca v Prahe (tzv. Lauderovej školy v Belgickej ulici). V októbri 1942 boli všetci chovanci sirotinca transportovaní do Terezína.
V Terezíne bol Zdeněk umiestnený v chlapčenskom domove – blok L417. Ich vedúcim bol Valter Eisinger, ktorý rozvíjal schopnosť chlapcov formulovať každodenné zážitky, reagovať na realitu geta a literárne ambície uplatniť v tajne distribuovanom časopise Vedem. Z pôvodných asi sto chlapcov, ktorí sa na textoch časopisu podieľali, prežilo 15, medzi nimi aj Zdeněk. To však nebola jediná Zdenkova Terezínska aktivita, stal sa aj protagonistom detskej opery Hansa Krásy – Brundibár, kde vystupoval v úlohe psa.
„Vôbec si nepamätám,“ hovorí Jiří Ornest, Zdenkov synovec a syn brata Ota, „že by Zdeněk nejako veľmi spomínal na svoje zážitky z Terezína. Je ale pravda, že v čase, keď tam pobýval, bol ešte chlapec. Možno svoj nútený pobyt v Terezíne vnímal len ako nejakú podivnú súčasť detstva. Ale čo ma asi nikdy neprestane mrzieť, je, že som ho viac nepočúval počas našich spoločných zájazdov, kedy on, hoci trpel veľkou nespavosťou, pravidelne v noci tak do 4 hodín do rána rozprával svoje zážitky. A zrejme aj spomínal na Terezín, lenže ja som zakaždým zaspal. Zdeněk mal taký zvláštny zmysel pre humor. Nebol to žiadny provokatér, ale vedel byť sarkastický, aj keď to príliš nedával najavo. Nechcel si nikoho znepriateliť. Z toho Terezína v ňom asi zostala túžba nemať s nikým konflikt.“
Zdenkov pobyt v Terezíne skončil 19. októbra 1944, kedy bol deportovaný predposledným, teda deviatym transportom do Osvienčimu ako číslo Es 1017. „Po príchode do Osvienčimu išli všetci rovno na tzv. selekciu. Neslávne známy doktor Mengele zaradil otca medzi tých, ktorí išli rovno do plynu. Starší kamaráti na opačnej strane ale na neho mávali, aby prebehol k nim. Pokúsil sa teda za Mengeleho chrbtom i ďalších smrtihláv prebehnúť. Podarilo sa, ale ako prebiehal, zazrel ho esesák a rozbehol sa k nemu. Otec mu ale nemecky povedal, že už mu bolo 18, a esesák len mávol rukou,“ povedala nám Zdenkova dcéra Ivana. Zakrátko bol Zdeněk z Osvienčimu deportovaný najprv do koncentračného tábora Kauferingu a odtiaľ začiatkom roku 1945 do Dachau, kde sa dočkal oslobodenia Američanmi.
Po návrate domov sa stretol s matkou i bratom Otom. Zmaturoval na kutnohorskom gymnáziu a vydal sa študovať pražskú DAMU, kde absolvoval v roku 1950 – odbor herectvo. Jeho prvým angažmá bolo Krajské divadlo v Olomouci, kde sa tiež zoznámil so svojou neskoršou manželkou Alenou (* 20. 7. 1936), vtedy ešte študentkou prvého ročníka medicíny. V roku 1952 sa dostal do Hudobného divadla v Nusliach (dnes Divadlo Na Fidlovačke) a od roku 1962 pôsobil v Libeňskom divadle S. K. Neumanna (dnes Divadlo pod Palmovkou). V roku 1960 sa tiež po päťročnej známosti oženil s Alenou a o rok neskôr sa im narodila dcéra Ivana. „Po promócii som bola dosť chorá a Zdeněk za mnou prišiel do nemocnice a povedal: Ja si ťa teda asi vezmem. Po rokoch mi potom hovorieval: Ja som si myslel, že si na smrteľnom lôžku, tak som ti to ponúkol,“ spomína dnes Alena s úsmevom.
K filmu sa Zdeněk dostal v polovici 60. rokov, kedy sa objavil v snímke Prípad Daniela (1964). Viac príležitostí však dostal až v 80. rokoch, kedy si zahral napríklad v seriáloch ako Sanitka (1984), Vlak detstva a nádeje (1985) alebo Panoptikum mesta pražského (1987). Mňa osobne ale najviac oslovil postavou nemeckého obchodníka vo filme Kamarát do dažďa (1988). Krátko pred smrťou pôsobil ešte spolu so svojím bratom Otom v Mestských divadlách pražských. Zdeněk Ornest zomrel náhle – 4. novembra 1990.

Pre Pamätník Terezín Luděk Sládek, foto © redakcia; rodinný archív + Gymnázium Jiřího Ortena Kutná Hora